Babôčka zubatokrídla – tohto motýľa nájdeme na vlhkých okrajoch lesov, ale aj v parkoch či záhradách.
Popis:
Na hornej strane má základné sfarbenie krídel babôčka zubatokrídla oranžové. Je na ňom charakteristická kresba žltkastých, hnedých a čiernych škvŕn. Rovnaká kresba je aj na spodnej strane krídel na hnedastom až sivožltom pozadí. Spodné strany predných a zadných krídel nie sú jednofarebné, ale sú vzorované vo vyššie uvedených svetlých a tmavých farbách, hoci tento vzor je zvyčajne relatívne málo kontrastný. V závislosti od toho, kedy sa motýle vyliahnu, sú spodné strany krídel niekedy svetlejšie (prvá generácia na začiatku) a niekedy tmavšie (prvá generácia ku koncu a druhá generácia). Okrem toho majú spodné strany krídel druhej generácie týchto motýľov často zelenkasté mramorovanie.
Pre staršie húsenice motýľa C je typické ich oranžovo-hnedé sfarbenie v kombinácii s čiernou kresbou, ktorá sa však na chrbte nenachádza. Predná tretina chrbta je čierna a žltkastá, zvyšok tela je biely. Húsenice babôčky zubatokrídlej sa dajú ľahko identifikovať aj podľa ostňov, ktoré pokrývajú telo a na chrbte sú biele alebo žltkasté. Na hlavovom puzdre lariev sú dva čierne ostne.
Mladé húsenice motýľa C sa líšia od starších; sú veľmi tmavé s niekoľkými svetlými oblasťami na hornej strane tela. Namiesto tŕňov majú veľmi mladé húsenice dlhé chlpy.
Rozpätie krídel 40 mm až 50 mm, dĺžka húsenice maximálne okolo 30 mm.
Biotop:
Babôčka zubatokrídla obýva rôzne biotopy, vrátane lesných chodníkov a okrajov a kríkov. Obľubuje aj mierne vlhké polohy. Vyskytuje sa aj v parkoch a záhradách a ojedinele aj v ruderálnych oblastiach s vhodnou vegetáciou. Tento druh je v strednej Európe pomerne bežný.
Doba letu:
Tieto babôčky je možno pozorovať od jari do jesene. Začiatok letovej periódy sa môže líšiť v závislosti od jednotlivých oblastí v rámci ich veľkej distribučnej oblasti.
Obdobie letu často začína začiatkom júla a pokračuje do jesene a zimovania.
Po zime sú motýle opäť aktívne a lietajú až do mája/začiatkom júna.
Húsenice sa zvyčajne vyskytujú v prírode od mája do júla (s jednou ročnou generáciou) alebo od mája do júna a od júla do augusta (s dvoma ročnými generáciami).
Babôčky zubatokrídle prezimujú ako dospelí jedinci. Sú to motýle druhej generácie s pomerne tmavými spodnými stranami krídel.
Potrava:
Jednou z najdôležitejších živných rastlín pre húsenice tejto babôčky je žihľava dvojdomá (Urtica dioica). Využívajú aj iné rastlinné druhy ako vŕba kozia (Salix caprea) a chmeľ obyčajný (Humulus lupulus).
Dospelé motýle sa často nachádzajú na kríkoch bobúľ, kde sajú nektár a niekedy pijú bobuľovú šťavu. Radi navštevujú aj rastliny bohaté na nektár, ako je motýli ker (Buddleja davidii). Hľadajú aj opadané ovocie, ktoré leží na zemi uprostred leta. Po prezimovaní využívajú skoro na jar ako zdroj nektáru kvety skorých kvetov.
Babôčka bodliaková je sťahovavý druh motýľa, ktorý dokáže cestovať na veľké vzdialenosti. Ako už názov napovedá, tento druh motýľa možno nájsť v oblastiach, kde je veľa bodliakov.
Hroty predných krídel tejto babôčky sú na hornej strane čierne. Na tejto základnej farbe je niekoľko bielych škvŕn rôznych veľkostí. Základ hornej strany predných krídel je obyčajne oranžovo-hnedý. Oblasť medzi týmto jednofarebným poľom a špičkami krídel má škvrny v oranžovej a čiernej farbe.
Rovnako ako predné krídla, aj zadné krídla má pri základni rovnomerne hnedasté. Oblasť za ňou má sfarbenú do oranžova s čiernymi škvrnami. Tie má usporiadané smerom von v dvoch radoch bodiek.
Celkový farebný dojem spodnej strany zadných krídel je dosť svetlý. Motýľ tu má mramorovanie pozostávajúce z bielych a hnedastých polí. Charakteristickým znakom je päť očných škvŕn rôznych veľkostí na vonkajšom okraji spodnej strany zadného krídla. Vzor na spodnej strane predných krídel zodpovedá vzoru na hornej strane. Je však menej výrazný a kontrastný. Nápadné má dve svetlé, takmer obdĺžnikové škvrny na prednom okraji predných krídel.
Vzhľad húseníc je veľmi typický. Základná farba tela je svetložltá až zelenohnedá. Na tejto základnej farbe je mierne tmavší a variabilný vzor pruhov a škvŕn. U húseníc tohto druhu motýľa sú jednotlivé segmenty tela celkom ľahko rozpoznateľné, pretože vzor zdôrazňuje segmentáciu. Na každej z týchto častí majú húsenice prstenec rozvetvených tŕňov. Základ tŕňov býva často červenkastý.
Rozpätie krídel 45 mm až 60 mm, maximálna dĺžka húsenice cca 40 mm.
Tento druh motýľa možno nájsť hlavne na suchých pastvinách. Okrem toho žijú v oblastiach, kde je veľa bodliakov, čomu zodpovedá aj ich názov. V obytných štvrtiach možno tiež niekedy v parkoch a záhradách, ale i na zbúraniskách pozorovať babôčky bodliakové, ak tam nájdu kvety bohaté na nektár.
Doba letu:
V závislosti od miestnej klímy babôčka bodliaková lieta v jednej alebo dvoch generáciách ročne. Ak je to druhý prípad, je to od júla do augusta a potom znova od septembra do októbra.
Húsenice prvej generácie možno pozorovať v júni a júli v oblastiach, kde sa rozmnožuje. V auguste a septembri sa tam objavujú húsenice druhej generácie.
Tento druh motýľa prezimuje v dospelosti v južnej Európe.
Tieto motýle možno nájsť v celej európe , ale v mnoho oblastiach len prilieta. Mnoho jedincov aj u nás pochádza z oblasti Stredozemného mora (trvalo sa tam rozmnožujú).
Húsenice Babôčky bodliakovej sa často vyskytujú aj na žihľave dvojdomej (Urtica dioica), ktorá je jednou z najdôležitejších živných rastlín pre larvy tohto druhu motýľa. Okrem toho využívajú aj skorocel (Plantago) a slez (Malvaceae) používajú ako živné rastliny.
V lete dospelé motýle často vyhľadávajú kvety bodliaka (vrátane Cirsium) a motýlí ker (Buddleja davidii), ktorý je tiež veľmi obľúbený u mnohých iných druhov, aby pili nektár.
V súčasnosti sa intenzívnejšie skúma migračné správanie motýľa babôčky bodliakovej. Doteraz je známe, že využívajú vietor a nechávajú sa ním unášať. To im umožňuje prekonať veľké vzdialenosti s minimálnym úsilím a dostať sa tak do vzdialených oblastí. Dá sa predpokladať, že na takto dosiahnutých plochách sa budú rozmnožovať. Neskôr v roku dospelí jedinci zasa migrujú na juh.
Babôčka pávooká sa vyznačuje nápadnými očnými škvrnami na hornej strane predných a zadných krídel. Motýľ sa vyskytuje v rôznych biotopoch a možno ho nájsť aj v obytných zónach.
Popis:
Motýle majú na hornej strane krídel hrdzavočervenú základnú farbu. Tento druh motýľa má charakteristické, nápadné očné škvrny, po jednom na hornej strane predných a zadných krídel a nachádzajú sa pri koncoch krídel. Tieto očné škvrny má čiernej, modrastej, červenkastej a bielej až žltkastej farby. Spodné strany oboch párov krídel sú menej živo sfarbené. Dominuje tu mramorovanie tmavosivých a čiernych plôch.
Húsenice sú čierne a po celom tele okrem hlavy majú početné jemné biele bodky a čierne ostne. Staršie húsenice majú na bokoch tmavé červenohnedé škvrny a ich nohy sú červenohnedé.
Rozpätie krídel 50 mm až 55 mm, maximálna dĺžka húsenice približne 42 mm
Biotop:
Pokiaľ ide o biotopy, babôčka pávooká si podstatne menej vyberá ako iné druhy motýľov. Vyskytujú sa napríklad v oblastiach so živými plotmi alebo pri svetlých lesoch, ako aj v obytných zónach, kde sa vyskytujú v niektorých záhradách, cintorínoch a parkoch.
Na jeseň vyhľadáva vhodné zimovisko. Malo by byť chránené pred vetrom a nie príliš suché. Niekedy dokonca prezimujú v domoch, kde ich možno nájsť v pivniciach. Ak sa motýle pokúšajú prezimovať v podkroví, často uhynú, pretože tam býva príliš sucho. V prírode prezimujú babôčky pavooké okrem iného v jaskyniach alebo vo zvieracích brlohoch.
Doba letu:
Dospelé motýle možno u nás pozorovať od marca do októbra, za teplého počasia aj skôr. Húsenice možno nájsť koncom mája a v júni a v teplých rokoch opäť koncom leta.
V strednej Európe lietajú babôčky pávooké každoročne v dvoch generáciách.
Potrava:
Najvýznamnejšou živnou rastlinou húseníc babôčky pávookej v strednej Európe je žihľava dvojdomá (Urtica dioica). Zvyčajne sa húsenice nachádzajú výlučne na ňom.
Dospelé motýle vyhľadávajú rôzne rastliny na pitie nektáru, vrátane budleje (Buddleja davidii), bodliakov (Cirsium) a repíka obyčajného (Eupatorium cannabium).
Keďže babôčka pávooká prezimujú v dospelosti, niekedy ju možno pozorovať ešte počas teplých zimných období a veľmi skoro skoro na jar.
Charakteristika – teplomilný druh murárky. Osmia mustelina bola oficiálne zaznamenaná vo všetkých okolitých krajinách, dokonca priamo v Prahe. Je predpoklad že táto včielka lieta aj u nás.
(c) Andrea Pane
Popis:
Samice sú tmavé včely a s kovovo modrým leskom. Na tvári so svetlými chĺpkami, niekedy s bohatými čiernymi chĺpkami na čele a na temene Ich hrudník má väčšinou svetlé chlpy. Tegrit 1 až Tegrit 3 môžu mať tmavohnedé až biele chĺpky, tegrit4 biele chĺpky a tegrit5 a 6 majú zvyčajne úplne hnedé alebo čierne chlpy. Veľkosť je 12 až 16 mm. Keďže prvé štyri chrbtové platničky má hnedasté a posledné dve čierne, táto časť tela pripomína koniec chvosta lasice. Mustelina znamená v preklade lasičia.
Samce sú menšie len 10-12mm.
Rozšírenie a hniezdenie:
Hniezda stavia v existujúcich skalných štrbinách. (vyhovujú jej aj múry.) Objavuje sa pritom v kamenistých stepiach, kamenistých svahoch a lomoch či suchých trávnatých porastoch. Včela skalná pritom uprednostňuje hniezdenie v existujúcich dutinách. Skalné štrbiny alebo škáry stien,
Potrava: včela prejavuje čiastočne sociálne správanie a hniezda bývaju často dielom viacero samíc. Doslova viacero buniek je lepených navzájom na seba. Stavia ich z rastlinného materiálu.
Obýva teplé oblasti európy ale preniká na sever. Záznamy su z maďarska rakúska, čiech aj moravy a dokonca z poľska. Samozrejme stále je to vzácny druh. Preferuje život v suchých, teplých polohách od nížin až po subalpínske nadmorské výšky.
Osmia mustelina zbiera peľ z ratlín čeľade bôbovité, cistovité, borákovité, skorocelovité , ružovité aj iskerníkovité. Je teda univerzálna – polyektická.
Doba letu:
Včela má jednu generáciu za rok , lieta od konca apríla do júla.
Najčastejšie sa u nás z dulovcov objavujú zástupcovia hore uvedených dvoch druhov. Existuje aj dulovec čínsky – čo je už menší stromček a pestuje sa aj hybrid – dulovec pyšný.
Dulovec sa cenní pre skorú jarnú farbu, keď jeho žiarivo oranžovo-červené kvety lemujú holé ostnaté stonky celé týždne. Z kvetov často dozrievajú zaoblené zelené alebo žlté dule, z ktorých sa dá urobiť lahodné želé. Rastlina a jej plody sú jedlé. Kvitne zhruba v rovnakom čase ako zlatovka.
Dulovec je neuveriteľne nenáročný ker na pestovanie. Znáša prakticky akúkoľvek pôdu a prispôsobí sa aj aj tienistému miestu. Iste, najkrajší je na slnku. Výhodou je i jeho mrazuvzdornosť.
Nakoľko vytvára kvety na konárikoch z minulého roku, odporúča sa rez hneď po odkvitnutí. Rastlina má tak šancu vytvoriť nové výhonky pre ďalšiu sezónu kvitnutia.
Nové stonky po odkvete sa skracujú na dva alebo tri púčiky od základne a reže sa aj asi 20 percent starších stoniek až k základni.
Ako rozmnožovať dulovce:
Rozmnožiť sa dá polozrelými odrezkami v lete, alebo odkopkami. Pri množení odrezkami je vhodné odrezok – dlhý asi 15 cm zbaviť na spodu listov, nechať len vrchné listy nad substrátom a prekryť aby neuschol. Zakorenenie trvá aj niekoľko týždňov.
Pri množení odkopkami stačí ponoriť konárik do pôdy aby zakorenil a následne presadiť. Možno nájdete vhodný odkopok aj bez ponárania.
Dulovec japonský je rozložitejší ker , ktorý dorastie do výšky asi jeden meter. Konáriky má previsnuté. Kvety dulovca japonského mávajúoranžovo-červené sfarbeniea sú menšie ako v prípade dulovca nádherného. Častejší je u nás dulovec nádherný , dorastá až do 2 metrov, konáriky má lysé, neprevísajú a ostávajú vzpriamené. Listy dulovec nádherný má podlhovasté, špicaté s jemne pílkovitými okrajmi. Väčšinou dosahujú dĺžku od 3 do 6 centimetrov. Čo sa týkakvetov, zhlukujú sa do zväzkov, ale môžu rásť aj oddelene. V závislosti od konkrétneho kultivaru navyše môžu mať červené, ružové alebo výnimočne aj biele sfarbenie. Plodom sú žltozelené až červenkasté guľovité malvice.
Forsythia – zlatovka, patrí medzi najznámejšie a najobľúbenejšie skoré kvitnúce dreviny. Kto si však myslí, že tým poteší aj včely a čmeliaky, je na omyle.
Na jar hmyzí svet, nutne potrebuje potravu v podobe peľu či nektáru. Forsythia, ktorú často označujeme aj ako zlatý dážd, žltými kvetmi jasne indikuje začiatok skorej jari. Okolo bohato kvitnúcich kríkov, ale nič nelieta – okrem niekoľkých včiel, či čmeliakov, ktoré prilákala nádhera kvetov. Následne zase rýchlo odchádzajú, lebo tam nič nieje. Prečo vlastne?
Zlatovky v našich záhradách sú druhové hybridy.
Nie je výsledkom šľachtenia jedného divého druhu, ale je to kríženec zlatovky previsnutej (Forsythia suspensa) a zlatovky zelenej (Forsythia viridis), pričom obe pochádzajú z Ázie.
Zo záhradkárskeho hľadiska má tento hybrid výhody:
Zlatovka kvitne veľmi skoro v nezameniteľnej žltej farbe. Nemá veľké nároky. Veľmi ľahko sa rozmnoží z odrezkov. Sterilita, ktorá je u druhových hybridov bežná, je výhodou. Kvety, ktoré sa neopelia, nevytvárajú semená. A vydržia čo najdlhšie. S rastúcim ekologickým povedomím sa požiadavky ale zmenili. Existujú však alternatívy k týmto hybridom?
Forsythia: Ani divé druhy nie sú pre hmyz veľmi atraktívne
Kríky pôvodných druhov majú schopnosť produkovať peľ alebo nektár. Dnes sa komerčne ponúkajú aj odrody ponúkajúce potravu včelám. Ale množstvo nektáru ani peľu nemá mimoriadne veľa. Stále je to lakomec…
V porovnaní s inými skoro kvitnúcimi drevinami, ako klasické ovocné stromy, ponúka zlatovka pre hmyz naozaj malé množstvo pelu aj nektáru.
A ako je to s názvom zlatý dážď ? Takto sa ľudovo označujú až tri rastliny z úplne iných rodov. Paradoxne, povedomie vyplývajúce z vlastností týchto druhov, často prenášame aj na zlatovku.
1. Meruzalka zlatá. Táto je naozaj medonosná. Kkvitne neskôr apríl, máj.
2. Zlatovka, kvitne ako prvá.. nie je ani medonosná, ale ani nie je jedovatá.
3. Štedrec ovisnutý – pozor tento strom je jedovatý!!!
Vždy, keď príde téma o pomoci včelám, opeľovaciemu hmyzu alebo prírode všeobecne, objaví sa rada: VYSÁDZAŤ medonosné rastliny.
Takáto zjednodušená rada so sebou nesie žiaľ mnohé nebezpečenstvá. Niektoré medonosné rastliny nie sú pre Vaše okolie vôbec prínosom. Niektoré znamenajú dokonca reálnu pohromu.
Medonosné rastliny zvyšujú výhody pre včely medonosné (len ony a čmeliaky produkujú med). Takýmto šetrením prírody teda „zachránime“ hlavne včelu medonosnú, či skôr peňaženku včelára…
Za MEDONOSNÉ rastliny sú považované veľmi často aj rastliny, ktoré sú pre naše ekosystémy cudzie a v týchto ekosystémoch invázne. Mnoho inváznych cudzorodých druhov si často našlo cestu do našich ekosystémov ako utečenci z domácich záhrad: Aj keď ich vysadili (respektíve stále ich sadia) s dobrou ideou, kvôli ich výnosu medu.
Tieto rastliny už radšej nevysádzajte
Príklad niekoľkých rastlín, ktoré sú považované za MEDONOSNÉ a ktoré boli aj odporúčané na pestovanie, pričom sú dnes inváznymi nepôvodnými druhmi, alebo sa tak minimálne správajú.
Boľševník
-všetky druhy, dnes oficiálne invázna rastlina. Rastie najmä na vlhších živnejších pôdach, napr. popri vodných tokoch. Na mieste zvykne pomerne rýchlo obsadiť priestor, nakoľko už skoro na jar vytvára veľké listy, ktoré zatienia pôvodnú vegetáciu a postupne ju vytlačia. Šíri sa semenami. V päťdesiatych rokoch 20. storočia k nám do Európy prišiel ako okrasná a dnes možno prekvapivo aj medonosná rastlina. Pri dotyku spôsobuje pľuzgiere!
Budleja
– Budleja Davidova, aj dnes je tento ker predávaný, ako pastva pre včely a motýle. Keď jej však nechcete priveľa, pripravte sa na odstraňovanie odkvitnutých súkvetí, nakoľko sa ľahko rozšíri aj tam, kde nechcete. Ročne produkujú množstvo semien, ktoré sa royširujú aj v priestoroch, kde ju isto nechcete. Nevysádzajte ju pri budovách, dokáže ich narušiť. Vo Veľkej Británii je to invázny druh. Majú s ňou najviac skúseností – v podstate ju do európy doniesli. Našemu teritórium pred invazívnym šírením čiastočne pomáhajú chladnejšie zimy. (alebo do nedávna bolo)
Lupina
– Lupina mnoholistá – vlčí bôb. Iste veľmi pekná rastlina, ktorá sa vyníma na záhone krásnym kvetom v rôznych farebných variáciach. Priťahuje naozaj aj včelz a čmeliaky. Vo voľnej prírode, kam sa rozšírila najmä zo záhrad, rastie na rumoviskách, lesných lúčkach. Vysievali ju aj ako krmovinu pre zver. Na poliach ju sadili ako zelené hnojenie, v okolí ciest, železníc, na nelegálnych skládkach sa uˇy rozširuje samostatne. Nie je náročná na podmienky stanovišťa. Rozširuje sa vegetatívne, rozrastaním koreňov, z ktorých vyrastajú nové rastliny, ale aj generatívne semenami. Nie je u nás definovaná priamo za invazívny druh, v prírode sa ale odporúča jej likvidácia. V českej republike ju už považovaná za invazívnu rastlinu.
Náprstník červený
– Náprstník červený, opäť nádherná rastlina, ktorá je ale naviac jedovatá. Reakcia môže prísť aj po niekoľkých dňoch a preniesť sa môže aj dotykom. Fascinujúce purpurové kvety sú lákadlom pre záhradkárov a aj sa stále ponúka. Je to dvojročka, ktorá sa šíri hlavne semenami. V prírode je inváznou rastlinou. Pôvodný druh u nás je náprstník veľkokvetý.
Zlatobyľ
– Zlatobyľ kanadská, respektíve druh obrovská pochádza zo severnej ameriky. Iste je to liečivka, ktorá je dnes v našej prírode už naozaj DOMA. Ide však o invazívnu rastlinu. Zlatobyle obrovská a kanadská sa v európskych botanických záhradách ocitli ešte niekedy v 17. storočí. V súčasnosti sa hromadne vyskytujú a premnožujú najmä na zanedbaných pozemkoch, pozdĺž železničných tratí a ciest, v povodiach vodných tokov, v opustených hospodárskych dvoroch, odkiaľ prenikajú do okolitých stanovíšť. Oba druhy inváznych zlatobylí sú svetlomilné rastliny produkujúce veľké množstvo maličkých nažiek s vysokou klíčivosťou. Vážnejšie však ohrozujú trvalejšie kultúry ako sú stromové škôlky a mladšie výsadby, a samozrejme tiež vinice. Invázne zlatobyle dokážu oddialiť až znemožniť úspešnosť hlavne extenzívnych plantáží, aktuálne napr. rýchlorastúcich drevín. Trojicu u nás bežne vyskytujúcich sa zlatobylí dopĺňa pôvodne domáci, i keď v porovnaní so zmienenými podstatne menej rozšírený druh – zlatobyľ obyčajná.
Netýkavka žliazkatá
– Netýkavka žliazkatá, -veľká jednoročná rastlina z Himalájí. Donesená bola ako okrasná rastlina. Teraz ju nájdeme na veľkej časti severnej pologule. V Európe je od roku 2017 v zozname invazívnych nepôvodných druhov. Dorastá do výšky 1 až 2 m s jemne zelenou alebo červeno sfarbenou stonkou a kopijovitými listami dlhými 5 až 23 cm. Rozdrvené lístie má silný zatuchnutý zápach. Pod stonkami listov má rastlina žľazy, ktoré produkujú lepkavý, sladko voňajúci nektár. Kvety sú ružové. Po odkvitnutí medzi júnom a októbrom rastlina vytvára semenné struky 2 až 3 cm dlhé a 8 mm široké, ktoré pri narušení explodujú semená až do vzdialenosti 6-7 metrov.
Pohánkovec, krídlatka, Fallopia
– Pohánkovec- akékoľvek druhy. Toto je asi najväčší omyl, aký záhradníci v Anglicku a Holandsku dokázali spraviť. Prvé kusy boli v ich parkoch. Máme tu dnes burinu, ktorá je asi najväčším súperom človeka. Pozemky, kde sa nachádza táto rastlina, sú na ostrovoch, či v Beneluxe dnes automaticky degradované do najnižšej cenovej skupiny. Ako nepredajné. Amatérska likvidácia neprichádza do úvahy, špecializované firmy to robia herbicídmi s každoročným opakovaním a to aj v intervale viac ako 10 rokov. Mechanická likvidácia je bez efektu a skôr pomáha k väčšej expanzii. Nesmie sa dať do kompostu!!! Prežije totiž aj vysoké teploty kompostovania.
Prečo je to tak? je to rastlina, ktorá rastie v japonsku, sachaline a kurilách v sopečných oblastiach. Preráža aj hrubé lávové vrstvy. Doslova v mŕtvom prostredí sa z podzemia vynorí nová byľ krídlatky. Má niekoľkovrstvový podzemný systém koreňov, ktorými prerastá pôdu, doma preráža vrstvy lávy a v mestách betón či murivo budov. Korene sú aj v niekoľkometrovej hĺbke. Naviac z každého kolienka nadzemnej časti vyrastie nová rastlina.
Likvidácia pohánkovca.
Pri likvidácii sa skúšalo mechanické ničenie nadzemnej časti spojené s kompostovaním – opačný efekt sa dostavil aj na pozemkoch kde sa použil kompost (preto teda nekompostovať). Rastlina ktorá prežije v lávových poliach, horúčavy vždy v nejakom percente prežije aj v komposte. No a na starom pozemku krásne vyrastie nová húština z podzemkov.
Dlho sa verilo, že v našich podmienkach nie je pohánkovec schopný sa množiť semenom. Proste semená nedozrejú. Lenže v európe máme aj hybrid pohánkovca japonského a sachalinského. Pohánkovec český. Naši susedia asi na pomenovanie hrdí nebudú. Ale to čo nedokázali tieto rastliny v ázii, dokázali v európe. Hybrid je ešte odolnejší ako jeho rodičia. A hlavne vznikol generatívne. Teda nejaké semená asi dozreli.
Pohánkovec je pekná, medonosná rastlina. Dokonca je jedlá , respektíve liečivá. Všetky jej plusy zatieňuje schopnosť obsadiť životný priestor a vytlačiť akúkoľvek konkurenciu. V japonsku má prirodzeného nepriateľa, ale druh chrobáčika si rád pochutnáva aj na iných rastlinách. Biologický boj teda neprichádza do úvahy. Účinný je chemický len postrek, presne cielený v čase, keď na jeseň začínajú schnúť nadzemné časti. Rastlina si ho stiahne aj do podzemia. Následne spálenie nadzemných častí po uschnutí a to všetko vo viacročnom opakovaní. Či sa zachráni neporušená okolitá príroda – asi nie, ale aspoň Vám ostane dom.
Rudbekia
Rudbekia strapatá i srstnatá pochádza zo Severnej Ameriky, z východnej a strednej časti USA a severovýchodu Kanady. Do Európy a na Slovensko ju doviezli hlavne ako okrasnú rastlinu. Rastie na vlhších a humóznejších pôdach, v okolí vodných tokov, na narušených ruderalizovaných miestach, popri cestách, železničných tratiach, na lesných okrajoch. Rozmnožuje sa vegetatívne – rozrastaním a rozkonárovaním plazivých podzemkov. Ide o trvácu bylinu s výškou 50 – 250 cm, s plazivým rozkonárujúcim sa podzemkom. Byľ je v hornej časti rozkonárená, holá. Listy vyrastajú striedavo, sú holé alebo riedko chlpaté a veľmi variabilné. Dolné a prostredné listy sú stopkaté, laločnaté, končisté, na okraji pílkovité. Horné listy má sediace, nedelené, vajcovité. Kvitne od júla do septembra, prípadne októbra. Kvety má usporiadané vo veľkých úboroch s priemerom 7 – 12 cm. Jazykovité kvety majú zlatožltú farbu, terčovité kvety má výrazné, čiernohnedej alebo zelenožltej farby. Plodom je holá nažka.
Glejovka americká
Glejovka americká je trváca bylina so sivasto chlpatou byľou, zvyčajne len málo rozkonárenou alebo nerozkonárenou, ktorá pri poranení roní bielu šťavu. Rastlina dorastá až do výšky 2 metre. Má hrubý dužinatý plazivý podzemok, z ktorého vyrastajú nové byle. Listy má protistojné, podlhovasto vajcovité, celistvo okrajové, na vrchnej strane tmavozelené hladké, na spodnej strane husto sivasto chlpaté. Druh kvitne v júni až júli voňavými ružovými kvetmi, ktoré má sústredené do vrcholových okolíkov polguľovitého tvaru. Plody majú tvar podlhovasto vajcovitých mechúrikov, v ktorých sa vytvoria semená s dlhým bielym páperím. Rastlina je jedovatá. Pochádza zo Severnej Ameriky. Do Európy ju doviezli ako medonosnú, ale aj okrasnú rastlinu.
Včelári a záhradníci v minulosti doniesli aj drevinz, ktoré sú dnes definované ako invazívne. Agát biely je asi najstarším príkladom, ale patrí tu aj sumach pálkový či pajaseň žliazkatý
Aké je ešte raz nebezpečenstvo výsadby týchto rastlín?
Tam, kde sú tieto rastliny v záhrade , sa často nechcene zvyšuje aj „biodiverzita“ o túto rastlinu i v blízkom lese, na lúke či pri rieke – možno aj v nejakej rezervácii a dôjde k ďalšej katastrofe v ekosystéme – INVÁZNE RASTLINY SÚ JEDNOU Z HLAVNÝCH PRÍČIN KRÍZY BIODIVERZITY!
Bór ovplyvňuje v rastlinách klíčenie, opeľovanie, transport cukrov, vývoj bunkovej steny, tvorbu bielkovín a metabolizmus sacharidov. Je jednou z najčastejšie nedostatočných mikroživín. Rastliny majú sťažený príjem bóru v alkalických pôdach a naopak môže mať toxické množstvá v kyslých pôdach. Nedostatok bóru ovplyvní vegetatívny a reprodukčný rast rastliny. Príznaky nedostatku zahŕňajú chlorózu, odumieranie púčikov/kvetov a odumieranie nového rastu.
Funkcie bóru
Delenie buniek
Premiestnenie Ca
Syntéza bielkovín
Metabolizmus uhľohydrátov
Životaschopnosť peľu
nasadenie a tvorba peľu a plodov
Tvorba hormónov
Príznaky nedostatku bóru
Hrubé, zvlnené, krehké tkanivá
Praskanie, štiepenie tkaniva, niekedy s gummózou
Znížené kvitnutie, násada semien a násadu plodov
Rastové body môžu odumrieť a vytvárať viaceré bočné výhonky
Malé, zdeformované ovocie
Poruchy vnútornej dužiny ovocia
Antagonizmus bóru
Vysoká hladina draslíka ovplyvňuje negatívne príjem bóru a naopak
Stimulácia
Bór stimuluje translokáciu vápnika
bór zvyšuje obsah dusičnanov
bór zvyšuje príjem fosfátov
Faktory ovplyvňujúce dostupnosť bóru
Pôdy s vysokým pH
Na vápenatých pôdach
Pôdy s vysokým obsahom N a/alebo Ca
Piesočnaté pôdy, ktoré sa ľahko vylúhujú
Pôdy s nízkym obsahom organických látok
Chladné, vlhké počasie (najmä po dlhom období sucha)
Síra sa podieľa na tvorbe chlorofylu. Tento prvok je nutný na vykonávanie fotosyntézy a zasahuje do syntézy bielkovín a tvorby tkanív. Síra je základom metabolizmu dusíka, pretože zlepšuje účinnosť dusíka. Síra tiež celkovo zlepšuje obranyschopnosť rastlín. Nedostatok síry je zriedkavý, ale keď sa vyskytne, rastlina zosvetlí farbu a nadobudne svetlozelený vzhľad. Ako pri všeobecnej chloróze, ktorú pozorujeme pri nedostatku dusíka. Rastliny s vysokými nárokmi na dusík musia mať aj dostatok síry, aby dokázali dusík využiť.
Funkcie síry
Podobné požiadavky ako fosfor
Zložka niekoľkých aminokyselín, ktoré sa podieľajú nevyhnutné na tvorbe bielkovín
Podporuje činnosť niektorých enzýmov a vitamínov
Potrebné pre tvorbu chlorofylu
Nedostatok nepriaznivo ovplyvňuje obsah oleja v niektorých olejnatých plodinách a kvalitu pečenia v plodinách pšenice
Pomáha pri stabilizácii dusíka
Potrebná na tvorbu hľuziek s baktériami v strukovinách
Príznaky nedostatku síry
Podobne ako pri nedostatku dusíka
žltnutie listov začína už na nových listoch (pri dusíku je to skôr na starších)
V strukovinách sú vytvorené hľuzky s baktériami viažúce dusík menšie, skôr bledé ako ružové a ich počet je znížený
V poľných plodinách slabý výnos, nízky obsah bielkovín, svetlozelené a žlté listy
aj purpurovanie okrajov a medzižilových oblastí je bežné na mladých aj starých listoch
Antagonizmus síry
Vysoké hladiny S môžu znížiť dostupnosť:
Molybdénu (v neprítomnosti fosforu)
Selénu
Faktory ovplyvňujúce dostupnosť síry
Kyslé, piesočnaté pôdy, kde bol vylúhovaný síran, najmä oblasti s vysokými zrážkami
Neustále obrábané pôdy s nízkym obsahom organickej hmoty
Horčík tvorí jadro molekuly chlorofylu, a preto je nevyhnutný pre fotosyntézu. To z neho robí nenahraditeľný prvok pre vývoj rastlín. Horčík podporuje vstrebávanie a transport fosforu. Prispieva k ukladaniu cukrov v rastline. Horčík plní funkciu aktivátora enzýmov a v skutočnosti aktivuje viac enzýmov ako ktorákoľvek iná živina. Nedostatok horčíka má za následok slabé stonky, stratu zelene v najstarších listoch a výskyt žltých a hnedých škvŕn, aj keď žilky listov zostávajú zelené.
Funkcie horčíka
je to centrálna molekula chlorofylu
Podporuje viaceré funkcie rôznych rastlinných enzýmov
Pomáha rastline vytvárať cukor a škroby
Hrá dôležitú súčasť translokácie fosforu
Príznaky nedostatku horčíka
Interveinálna chloróza začínajúca na vrcholoch starších listov. Žily zostávajú zelené, zatiaľ čo chlorotické oblasti zožltnú až zhnednú (iné farby u niektorých rastlín)
Listy sú krehké a nekrotické a môžu aj predčasne opadávať
Výnos môže byť vážne znížený
Na niektorých odrodách čierneho hrozna a kôstkovitého a kôstkového ovocia sa môžu vyvinúť medzižilové červené chlorotické oblasti
Antagonizmus horčíka
Vysoké hladiny Mg môžu znížiť dostupnosť:
Draslíka
Zvýšené hladiny horčíka môžu vyvolať dopyt po ďalších:
Fosfor
Dusík
Faktory ovplyvňujúce dostupnosť horčíka
Piesočnaté, kyslé pôdy, najmä v oblastiach s vysokými zrážkami, kde je vyplavovaný z pôdy.
Pôdy s hrubou štruktúrou vo vlhkých oblastiach
Pri dlhodobo chladných a vlhkých podmienkach
Pôdy, kde bol nárazovo pridaný draslík vo veľkom množstve
Pôdy, ktoré boli opakovane hnojené
pri väčšom odstránení listov a koncových výhonkov postupujúcom od základne ku špičke
