Samica má tvár čiernu okrem bočnej strany. Tergity 1-5 každý s dvoma žltými škvrnami, ktoré – na rozdiel od Anthidium scapulare – sú na tergitoch 3-5 posunuté dovnútra. Kefa na bruchu majú žltú. Priľnavé teliesko (pulvillus) medzi pazúrmi. Samec je podobný samici, ale sekundárna tvár je svetložltá. Tergity 1-5 je každý s 2-4 žltými škvrnami. Tergity 6-7 je každý so žltým pásom. Siedmy tergit má malý hrot na konci a siedmy sternite má dlhý hrot.
Anthidium strigatum je v podstate mini verzia väčšej a nápadnejšej včely, Anthidium manicatum.
Biotop:
Obľubuje skalnaté svahy, okraje a čistinky lesov, pieskoviská a štrkoviská, lomy.
Hniezdenie:
Samička buduje veľmi zaujímavé hniezda zo živice.
Stavba má tri konštrukčné fázy. Najprv včela zbiera živicu a vybuduje plodovú bunku. Do steny zapracuje aj kôru- pravdepodobne aby hniezdo maskovala. Bunka je veľká asi 10 milimetrov a na dne otvorená. V druhej fáze zásobuje bunku peľom a nektárom. Znesie vajícko a zatvorí plodovú bunku. Dno vytvaruje do tvaru fľaše, ale bez pridávania novej živice. Výstavbu, zásobovanie a zatvorenie chovnej bunky dokončí aj behom jedného dňa. Vajíčko leží blízko zhutnenej kaše peľu a nektáru, ktorá vypĺňa hornú polovicu plodovej bunky. Dospelá larva spriada kuklu, ktorá zaberá celú materskú bunku a vpredu nesie charakteristickú misku. Plodové bunky buduje zo samotnej živice aj v malých spojených skupinách voľne na kameňoch, kmeňoch stromov, stonkách – zvyčajne na južnej strane a pri zemi. Prezimuje ako odpočívajúca larva v kukle.
Keďže tento druh nie je vzácny, majitelia záhrad majú určite šancu, že raz takéto hniezdo nájdu
Potrava:
Anthidium strigatum sa nešpecializuje, ale uprednosťnuje bôbovité hlavne ľadenec rožkatý.
Doba letu:
Druh má jednu generácia za rok. Lieta od júna do polovice septembra.
Nemá osie znaky, tvár má čiernu so žltými škvrnami na čelustiach. Túto stredne veľkú vlnenú včelu možno odlíšiť od ostatných druhov Anthidium podľa veľkosti a bielych pruhov.
Meria 8 až 9 milimetrov. Brušnú kefku má bielu. Na čiernych tergitoch má biele škvrny. Predkolenia má čierne,alebo oranžové. Hrudník má osrstený , hnedý. . Šiesty tergit na má po stranách zúbok, siedmy tergit laloky so zúbkom.
Biotop:
Suché, teplé lokality, ako sú riedke trávne porasty, úhor, ruderálne oblasti, skalky, priehrady, hlinené jamy a podobne.
Hniezdenie:
Anthidium punctatum stavia hniezda s jednou , maximálne štyrmi bunkou. Využíva diery v zemi, v štrbinách, medzi kameňmi. Niekedy využíva aj opakovane staré hniezda. Plní ich chlpkami rastlín, ktoré impregnuje rastlinnými štavami. Plodová bunka pripomína dutý vatový tampón a meria 11 x 8 mm. Pri plnení bunky, ako je bežné u včiel s brušnou kefkou, samica lezie hlavou napred a vyvrhne nektár. Potom sa otočí a zasunie brucho do plodovej bunky, aby z neho oprášila peľ. Následne sa usadí na otvore plodovej bunky a stlačí okraje k sebe čeľusťami, až kým nezostane len malý otvor. Toto uzavretie plodovej bunky, aby bol obsah počas neprítomnosti samice neviditeľný, je u včiel zriedkavé.
Tunel hniezda je z vonkajšej strany uzavretý chĺpkami rastlín, zeminou, kameňmi, drevenými vláknami a podobne. Výstavba a zabezpečenie chovnej bunky trvá jeden deň. Kokon je čierno-hnedý, veľmi pevný a má vpredu 1 mm dlhú misku s tenkým výpletom na vnútornej strane. V jednej plodovej bunke býva aj viac lariev.
Potrava:
Anthidium punctatum je polyektický druh, ale s preferenciou na ľadenec rožkatý – Lotus corniculatus. Navštevuje ale aj rozchodníky a rezedovité rastliny.
Doba letu:
Včielka má jednu generáciu do roka. Lieta od júna do augusta.
Zhrnutie:
Anthidium punctatum je nenápadná vlnárka, ktorú môžete občas pozorovať aj na skalkách v záhradách. Nepatrí ale medzi časté druhy.
Včielka má osí vzhľad vďaka čiernym a žltým pruhom, veľkosť medzi Anthidium manicatum a Anthidium strigatum. Oči oboch pohlaví má oblongatum zelené a základná farba nôh samíc je červená.
Samica meria 8–10 mm. Hlavu má čiernu, clypeus a čeľuste žlté. Na zadnej časti hlavy má dva žlté pruhy, ktoré sa hore nespájajú. Hruď má hnedočiernu, brucho čierne. Na každom tergity má dva žlté pruhy, ktoré sa na hornej strane nespájajú. Brušnú kefku vo vnútri žltú, vonku bielu. Nohy má červenkasté.
Samec je väčší, má 9-13 mm; vzhľadovo ako samica, ale s premenlivými brušnými znakmi. Na tergite aj žiadna škvrna alebo aj po štyri. Siedmy tergit s 2 širokými lalokmi. Biele fúzy a žltkasté nohy.
Biotop:
Táto vlnárka obľubuje suché, chudobné trávne porasty, vinice, vnútrozemské duny, hrádze, skalnaté svahy, násypy, tiež ruderálne oblasti, ale tiež suché kamenné múriky a skalky.
Hniezdenie:
Hniezdi vo všetkých druhoch dutých priestorov, veľmi často v skalných štrbinách. Hniezdo je sploštené, nitkovité a obsahuje až osem plodových buniek. Stavebným materiálom sú chlpy rastlín. Hniezdo sa často nachádza aj ďaleko od miest, kde sa zbiera peľ a hniezdny materiál. Prezimuje ako odpočívajúca larva v kukle.
Potrava:
Včielka navštevuje tri čelade rastlín. Uprednostňuje hlavne tučnolisté(Crassulaceae), bôbovité (Fabaceae), rezedovité (Resedaceae).
Doba letu:
Tento druh má len jednu generácia za rok (univoltine). Lieta od polovice mája do polovice októbra
Zhrnutie:
V porovnaní s Anthidium manicatum má tento druh radšej teplejšie biotopy a preto vzácnejší. Vyhýba sa chladným a vlhkým oblastiam. Preferuje tradičné rastliny prispôsobené suchým, teplým polohám: tučnolisté rastliny, ako sú rozchodník a skalné ruže(Sempervivum arachnoideum), bôbovité ako ľadenec rožkatý (Lotus corniculatus), komonica biela a komonica lekárska (Melolotus alba & M. officinalis) a vičenec (Onobrychis viciifolia). Samice preukázateľne získavajú rastlinnú vlnu na stavbu materských buniek z rastlín čistenca(Stachys germanica & S. byzantina), z divozelu (Verbascum densiflorum, V. nigrum atď.), zo slamihy (Helichrysum spec.) a aj z ježibaby modrastej(Echinops ritro).
Každý, kto má slnkom zaliatu a nie príliš upratanú skalku, má šancu vidieť aj túto peknú včielku – vlnárku.
Anthidium nanum, často tiež ako Pseudoanthidium nanum
Samica meria 6-8mm. Má základnú farbu čiernu s nápadne žltými až belavožltými brušnými znakmi. Na zadnej časti hlavy a bokoch s dvoma svetložltými škvrnami v tvare polmesiaca, pričom clypeus a spánky má čierne. Krycie spodky krídel majú tiež žltú škvrnu. Holene má žlté až červenkasté. Prvý až štvrtý tergit majú každý dve žlté až bielo-žlté pretiahnuté škvrny. Brušnú kefu svetlú.
Samec sa podobá ako samici, len clypeus a čeľuste má bielo-žlté. Nohy má žlté.
Biotop:
Suché, teplé svahy, okraje lesov, ruderálne oblasti.
Hniezdenie:
Využíva duté, suché stonky alebo vetvičky černíc, bodliakov, divozelu, bazy čiernej, stonky trstiny, ale aj aj opustené hniezda iných včiel. Stavebný materiál je z rastlinných chlpov. Prezimuje ako odpočívajúca larva v kukle.
Potrava:
Anthidium nanum je druh pri peli úzko špecializovaný (oligolektický) na čelaď astrovitých rastlín. (Asteraceae)
Doba letu:
Včielka má len jednu generáciu za rok. Je univoltinna. Lieta od júna do augusta. Samičky sa dajú poyorovať pri návšteve kvetov. Samce hliadkujú pri rastlinách a čakajú na samice a len krátko zakotvia pri kvetoch, aby „dotankovali“.
Včielka je ohrozená nie kvoli rastlinám, ktoré navštevuje ako zdroj potravy, ale kvôli úbytku rastlín , ktoré slúžia na hniezdenie. Divozel, černice, bodliaky.
Včela má nápadnú žlto-čiernu varovnú farbu. Najmä samice sú často zamieňané s osami napriek ich neohrabanejšiemu tvaru kvôli dlhým žltým vodorovným pruhom. Žlté fľaky či pruhy však nikdy nemaju spojené na bruchu, ktorého stred je preto vždy čierny. Samce sú podstatne väčšie ako samice – také veľké, že by si ich mohli pomýliť s iným druhom včiel.
Samica meria 10–13 mm. Clypeus má čierny v strede, žltý zvonka. Čeľuste má žlté, ako aj dva pruhy na zadnej strane hlavy. Hrudník alebo mezozóm má čierny, orámovaný žltými škvrnami. Brucho alebo metazóm má čierne, ale tergity každý s dvoma žltými pruhmi, ktoré sa v hornej časti nestretávajú. Metatarsi a brušnú kefu má žltkastú.
Samec meria až do 16 mm;. Tvár má riedko chlpatú, žltú, hore často čierny clypeus. Prsia má čierne s hnedými chlpmi. Brucho má čierne, bočne s oranžovými chumáčmi chlpov, tergity každý s 2–4 žltými, často jednotlivo odlišnými škvrnami. Na poslednom tergite má ostne.
Biotop:
Vyhľadáva, hlavne v kvetinové záhrady a parky. Mimo intravilán sporadicky, len na miestach s vysokou hustotou kvetov živných rastlín v kombinácii s vhodnými hniezdnymi lokalitami.
Hniezdenie:
Anthidium manicatum hniezdi v trhlinách medzi murivom, v existujúcich dutinách dreva a hliny a v dutých stonkách. Hniezdo vyzerá ako vatový tampón a 1-16 plodových buniek nie je viditeľných.
Chlpy z listov a stoniek rastlín ako je prikneus, čistec vlnatý, balota čierna, jastrabník chlpatý používa na stavbu plodových buniek. Žľaznaté látky, ktorými je hniezdna vlna napustená, pochádzajú napríklad z kvetných stoniek pelargónie a výhonkov ostružiny. Samice ich zhromažďujú v plstnatých, vysoko rozvetvených žľazových chĺpkoch na metatarzách . Hniezdo zvonku uzavrú chĺpkami rastlín, kameňmi, zrnkami piesku alebo kúskami dreva. V hniezde zhromaždia hustú kašu, na ktorej spočíva vajíčko. Plne dospelá larva vyprázdni svoj črevný trakt a roztočí vonkajší zámotok, v ktorom sa výkaly a páperie chlpy absorbujú do steny. Nasleduje konštrukcia pevného, hodvábneho vnútorného kokónu s charakteristickým predĺžením vpredu. Hniezdne miesta, miesta na kŕmenie a zberné miesta hniezdneho materiálu majú od seba často vzdialené viac ako sto metrov. Samice zvyčajne preskočia kvety, ktoré predtým navštívili rovnaké druhy. To naznačuje, že rozpoznávajú chemické stopy rovnakých druhov.
Potrava:
Včela sa nešpecializuje, časté sú navštevy bôbovitých a hluchavkovitých rastlín.
Doba letu:
Jedna generácia. Počas teplých, dlhých liet občas preletí aj čiastočná druhá generácia, ktorá však už pravdepodobne neprodukuje znášku. Samice sa objavujú pred samcami. Pretože samice pokračujú v párení až do konca obdobia lietania, existuje malý alebo žiadny selekčný tlak na samce, aby lietali skôr. Obe pohlavia lietajú v priemere osemdesiat dní. Lietajú od mája do septembra. Prezimuje ako larva v kukle.
Včielka má hustú, ale nenápadnú srsťou,ktorá je pre rod pre Anthidium atypická.
Samica meria 9-10 mm. Hrudník na mezonote (= scutum) má červenohnedo chlpatý. Tergity s belavými bočnými, ale hnedastými koncovými pásmi. Brušná kefka má bielu, stredná a zadná holeň krátku a belavo chlpatú.
Samec meria 9-10 mm. Podobá sa samici ale čeľuste, clypeus a sekundárna tvár jee žltá.Posledný , siedmy tergit má bez tŕňov alebo lalokov.
Biotop:
Vyhľadáva južne orientované okraje lesov s chudobnými lúkami, piesočnatými vresoviskami, ladom ležiace vinice.
Hniezdenie:
Samica vyhrabáva vlastné hniezdo v zemi, zvyčajne v skupinách po 3-5 hniezd. Vo veľkých populáciách to môže byť ale aj 100 a viac hniezd spolu. Hniezdo pozostáva z hlavnej chodby dlhej 10 – 15 cm s prstovitými rozvetvenými bočnými chodbami, v ktorých sú za sebou umiestnené dve až štyri plodové bunky. Plodinové bunky stavia z kúskov listov a živice a majú približne 20 x 8 mm. Najprv z listov listnatých stromov alebo bylín nareže pásy, potom zbiera kúsky živice. Živicu najskôr nanesie na koniec plodovej bunky a v dostatočnom množstve ju rozotrie vo vrstve po vnútornej strane listov. Na vybudovanie plodovej bunky potrebuje 7-14 kusov listov a 20-30 kúskov živice.
V prípade priaznivého počasia dokáže postaviť chovnú bunku a naskladniť ju za dva dni. Včely si občas navzájom kradnú živicu z hniezd. Plne dospelá larva spriada kuklu s charakteristickým výrastkom vpredu. Zámotok pozostáva z vonkajšieho a vnútorného zámotku, ktoré spolu z veľkej časti susedia, ale sú vpredu oddelené medzerou 2-3 mm. Tu pórovitá miska vyčnieva nahor a spoje v sústredných prstencoch spájajú vnútorný s vonkajším kokónom. Tento priestor pravdepodobne slúži na vetranie.
Potrava:
Anthidium byssinum sa špecializuje na bôbovité rastliny (Fabaceae), najmä ľadenec rožkatý (Lotus corniculatus).
Doba letu:
Včela má jednu generácia za rok. Lieta od júna do augusta. Prezimuje ako odpočívajúca larva v kukle.
Megachile willughbiella na prvý pohľad pripomína včelu medonosnú. Pre svoje nešpecializované návštevy kvetov a široké hniezdenie je stále pomerne bežná v dedinách aj mestách.
Samica meria 12-15 mm. Hlavu, hrudník (alebo mezozóm) má so svetlohnedými vlasmi. Prvý až tretí tergit svetlohnedý, štvrtý až šiesty tergit má čierny chlpatý. Stvrtý a piaty s úzkymi koncovými pásmi. Brušnú kefku má červenkastú, ale na piatom a šiestom sternite prechásdza do čiernej.
Samec meria 13–14 mm. Základnú farbu má čiernu so žltohnedou srsťou. Hlava vrátane čeľustí je čierna. Druhý až štvrtý tergit s koncovými pásmi, na druhom tergite je pás prerušený. Štvrtý a piaty tergit má čierno chlpatý.
Biotop:
Vyskytuje sa najmä v záhradách a parkoch, popri okrajoch sadov.
Hniezdenie:
Hniezdi väčšinou osamelo, ale boli pozorované aj hniezda so spoločným otvorom, ktoré využívalo viac samíc. Tieto boli následne v dreve rozvetvené. Po párení inseminovaná samica hľadá hniezdisko. To môže byť v zemi aj v mŕtvom dreve, niekedy dokonca zahniezdi aj v pôde kvetináčov. Väčšinou však ide o vrt v mŕtvom dreve. Samica občas sama prehrýza tunel. Chodba máva priemer 9 mm. Bunky sú pomerne veľké, majú veľkosť 10 x 20 mm. Vyrobí ich z pevných listov , počet je štyri až päť buniek na hniezdo v mŕtvom dreve. Veľkosť kokónu sa pohybuje 7 x 13 mm. Samica stavia hniezdo dopoludnia, poobede prebieha zásobovanie a na konci popoludnia znesie vajíčko a zatvorí bunku.
Hniezda umiestňuje v mŕtvom dreve, hrubých stonkách trstiny, hlinených okrajoch alebo aj umelých hniezdach. Bunkový materiál pochádza okrem iného z brezy, dubu a ruže, osiky.
Potrava:
Včela sa nešpecializuje, je polyektická, navštevuje čeľaď astrovité, , tučnolisté rastliny, čeľad bôbovité, pupalkovité.
Doba letu:
Väčšinou jedna , v horúcich letách aj dve generácie za rok. Lieta od júna až do septembra, druhá generácia sa pripája od polovice augusta.
Je to malá žltohnedá chlpatá včielka s nápadnými, úzkymi, svetlými koncovými pásikmi a červeným bruchom.
Samica meria 11-12 mm. Hornú stranu hrudníka má mierne tmavšiu ako spodnú. Brucho má čierne, tretí až piaty tergit je krátky, šiesty tergit má čierny chlpatý,pričom všetky tergity sú s koncovými pásmi. Prvý má v strede prerušený. Kefku má červenú, ale čiastočne od piateho sternitu čiernu na šiestom už úplne čiernu.
Samec meria 10-11 mm. Ochlpenie rovnako ako u samoce len na treťom až piatom tergite má zmiešané hnedé a čierne chĺpky. Ternity má s koncovými obväzmi, pričom na druhom a treťom v strede prerušené. Pazúrové konce končatín má úplne červené.
Biotop:
Okraje lesov, suché svahy, valy, ruderálne plochy, ale aj parky.
Hniezdenie:
Využíva existujúce líniové tunely v odumretom dreve a inom materiáli (vrátane hniezdnych pomôcok s priemeron 5–7 mm. V stonkách rastlín s mäkkým jadrom si vyhrýza tunely aj sama(černice, šípkové ruže, divozel). Na plodové bunky sa používajú odrezky listov z divých ruží a trniek .Prvá bunková stena pozostáva z niekoľkých okrúhlych kúskov listov a bočná stena pozostáva z dvoch vrstiev listov. Hniezdo obsahuje šesť buniek, ktoré sú dlhé 10-13 mm. Po poslednej bunke samica vyplní tunel zrolovanými kúskami listov, potom vytvorí stenu z niekoľkých okrúhlych kúskov listov a nakoniec hniezdo uzavrie stenou pozostávajúcou z dvoch vrstiev rastlinného žuvacieho materiálu.
Potrava:
Megachile versicolor je polylektická, nešpecialiyuje sa. Peľ zbiera z 5 čeľadí rastlín: čeľaď astrovité (Asteraceae), borákovité rastliny (Boraginaceae), chrastavcovité rastliny. (Dipsacaceae), bôbovité (Fabaceae) a čeľaď skorocelovité (Plantaginaceae).
Doba letu:
Podľa pozorovaní má tento druh dve generácie za rok. Prvá generácia lieta od polovice mája a druhá 2. generácia od augusta až do polovice septembra Potomkovia druhej generácie prezimujú ako v kukle.
Samica meria 9-10 mm. Hrudné ochlpenie na (husto bodkovanom) mezonote má žltosivé, na bokoch a dole biele. Tergity má husto bodkované a s koncovými pásmi, v porovnaní s M. leachella dosť matné. Na šiestom tergite dve veľké biele plstnaté škvrny blízko seba. Brušnú kefku má bielu, na šiestom sternite, ale prejde do čiernej.
Samec meria 8-9 mm; podobný samici, ale má olivovozelené oči, bielo-žlté vlasy a samozrejme nemá kefku na bruchu. Prvý až štvrtý tergit má koncové pásiky. Šiesty tergit je biely plstnatý s tŕňmi. Na štvrtom sternite v strede je malý, tmavý, chlpatý hrbolček.
Biotop:
Megachile pilidens uprednostňuje suché, teplé svahy a chudé trávnaté porasty, vinice, suché kamenné múriky, hliny a štrkoviská.
Hniezdenie:
Tento druh čalúnice hniezdi hlavne v existujúcich dutinách pod kameňmi, v skalných štrbinách a suchých kamenných múroch. Tvorí valcovité plodové bunky vyrobené z kúskov listov.
Potrava:
Včielka je polylektická. Peľ zbiera hlavne na troch čeľadiach rastlín. Preferuje bôbovité (Fabaceae), ale navštevuje aj čeľaď astrovité (Asteraceae), a tučnolisté rastliny (Crassulaceae).
Doba letu:
čalúnica menšia má jednu generáciu za rok, je teda univoltínna. Lieta od júna do konca augusta.
Megachile rotundata, vzhľadom na jej spôsob hniezdenia, je jedným z druhov, ktoré môžete podporovať vo vlastnej záhrade hniezdnymi pomôckami. Je to európsky druh, vo veľkom ju ale chovajú pestovatelia lucerny na americkom kontinente.
čalúnica lucernová je malá, štíhla včielka, čierna s nápadnými úzkymi bielymi pásmi a bielo-sivým štetcom na bruchu.
Samica meria 8-9 mm. Na hrbolčeku (scutum) je hnedo chlpatá. Prvý tergit je biely chlpatý, Druhý až šiesty je čierny chlpatý, ale prvý až piaty má biele koncové pásy. Brušnú kefku má belavú, ale koniec piateho sternitu a šiesty sternit je čierny.
Samec meria 7-8 mm. Chlpy má belavé, ale čierne na treťom a štvrtom tergite. Prvý až štvrtý je s bielymi koncovými pásmi, piaty a šiesty tergit prevažne s priľahlými belavými vlasmi.
Biotop:
Pieskové a hlinené jamy, suché svahy, násypy, okraje lesov, parky a záhrady.
Hniezdenie:
Včielka využiva existujúce nadzemné tunely v odumretom dreve a stonkách rastlín (aj hniezdne pomôcky, Ø 6 mm), tiež v sprašových a hlinených stenách, často vo väčších zhlukoch. Pre plodové bunky používa odrezky kvetov a listov listov. Každá bunka je vytvorí z kruhových odrezkov vyrezaných z listov rastlín. Samice používajú asi 15 listov na bunku, pripravia konkávne dno a prekrývajúce listy, aby vytvorili bunku v tvare náprstku. Zbierajú peľ a nektár, ktoré ukladajú do buniek svojich hniezd. Najskôr vyvrhnú nektár do bunky a potom prinesú peľ na vrch nektáru. Každá bunka obsahuje jednu nektárovú guľu a jedno vajíčko, pričom každá bunka obsahuje pomer nektáru k peľu 2:1. Dokončenie jednej bunky v hniezde si vyžaduje 15 až 20 zásobovacích ciest. Potom, čo samica nakladie vajíčka, utesní bunku kruhovými kúskami listov.
Štúdie ukazujú, že umiestnenie samčieho a samičieho potomstva v hniezde je strategické a že veľkosť buniek hrá hlavnú úlohu vo veľkosti potomstva, nezávisle od veľkosti matky. Samice kladú samičie vajíčka do vnútorných buniek a samčie vajíčka do vonkajších buniek. Pokiaľ ide o pomery pohlaví, zásoby väčších buniek korelujú s vyššou produkciou samičích potomkov. Rovnako sa chovajú aj včely murárky. Pomer pohlaví sa mení v závislosti od veľkosti hniezda, dĺžky a materiálu hniezda. Tento pomer riadi samica. Tieto pozorovania sa uskutočnili pre samice, ktoré si hniezdia v trubičkách. Napríklad Priemer tunela 5,5 mm je spojený s pomerom 3:1 samcov a samíc a priemer tunela 6,0 mm je spojený s pomerom 2:1.
Počas stavby hniezda samice svoje hniezda označujú pachovými vlajkami, aby uľahčili rozpoznanie hniezda. Tieto hormóny prenášajú pohybom brucha po hniezde alebo vylučovaním tekutiny zo špičky brucha.
Párenie:
Aj samce počas obdobia párenia sa pokúšajú získať partnerky tak, že pachové vlajky umiestňujú na miesta, kde sa pravdepodobne nachádzajú samice, vrátane miest na hľadanie potravy a hniezd. Aj keď samice sa môžu páriť niekoľkokrát, obmedzia párenie na jeden sexuálny styk a už utekajú pred samcami. Toto správanie sa pripisuje produktivite samíc pri stavbe hniezda a znášaní vajec. Keď sú samice prenasledované, nie sú schopné efektívne stavať svoje hniezda, menej cestujú za potravou a celkovo strávia dlhší čas stavbou hniezda. V procese úteku však môžu samice stratiť svoje hniezdne materiály, ako sú listy, a potom musia podniknúť ďalší výlet. Počas obdobia párenia sú aj samci schopní detekovať feromóny a prednostne si vybrať mladé samice.
Potrava:
Megachile rotundata je polylektická, a zbiera peľ z 5 čeľadí rastlín: mrkvovité (Apiaceae), astrovité (Asteraceae), tučnolisté (Crassulaceae),bôbovité (Fabaceae), a ľaliovité (Liliaceae). Na americkom kontinente, kde je umelo chovaná je to zrejme len lucerna – čelaď bôbovité. Tam ju aj poznajú ako Alfalfa bee a opelenie lucerny je závislé práve na tejto včielke.
Doba letu:
Včela má dve prekrývajúce sa generácie. Prvá generácia sa objaví na konci leta – v júni. Larvy sa vyvinuli do konca predošlého leta a prešli fázou diapauzy (zakuklia sa na jar) až do budúceho leta. Včely druhej generácie, túto fázu preskočia a objavia sa ako dospelí v tom istom lete. Druhá generácia býva menšia, ale napriek tomu s väčším počtom samíc.
